Môj priateľ mi rozprával takúto príhodu. Jeho manželka išla autom do mesta /bývajú pár kilometrov od Bratislavy/ a na ceste zazrela tehotnú ženu, ktorá stopovala. Kto by nezastavil tehotnej?

Zamilovanej nezastavíš. Nie je to na nej až tak vidno. A ak je zamilovaná, zájde aj pešo. Nezastavíš ani vyfintenej. Vieme, čo robia pri ceste vyfintené, koho vyzerajú. Nie, nepomýlil som sa. Viem, mnohí si myslíte že správne som mal napísať „ako vyzerajú“. Lenže, moji milí, sloveso „vyzerať“ má dva významy. Vyzerám dobre. To je prvý. Vyzerám auto, ktoré by mi zastavilo. To je druhý, polozabudnutý. Vyzerať v tomto slova zmysle znamená vlastne čakať, očakávať. Istý slávny herec, pochádzajúci z Hontu sa usadil v Bratislave a občas ho prišla pozrieť jeho mama. Vtedy mu vždy poslala telegram tohto znenia: „Prídem vo štvrtok, vyzeraj ma.“ A on, chudák, behal od rána z hlavnej stanice na autobusovú, až kým ju nezazrel. Toľko odbočka. Vráťme sa k príbehu. Priateľova žena zastavila tehotnej. Tá ju poprosila, aby ju zviezla do mesta . Nech sa páči, povedala priateľova žena a chcela jej otvoriť predné dvere. Ale tehotná už sedela vzadu. Asi tam má viac miesta, pomyslela si priateľova žena, potrebuje ho, je tehotná. Priateľova žena má dve deti takže vie, čo je to tehotenstvo a s tehotnou sa okamžite solidarizovala.  Po chvíli si uvedomila, že nechala na zadnom sedadle kabelku a v nej peňaženku. Poprosila tehotnú, aby jej podala kabelku. Niežeby ju podozrievala, veď bola tehotná, ale predsa len by kabelku mala radšej pri sebe. Tehotná jej ju ochotne podala. Priateľova žena len tak úchytkom, počas jazdy, nazrela do kabelky. Peňaženka tam nebola. Priateľova žena bola spočiatku v rozpakoch, rozmýšľala, či si peňaženku nezabudla doma. Ale potom premohla rozpaky a povedala „mala som tam peňaženku“. „Ani som sa tej kabelky nedotkla“ povedala tehotná. „Možno vypadla, keď ste mi ju podávali, pozrite sa“ poprosila priateľova žena. „Nič tu nie je“ povedala tehotná. „Naozaj“ opýtala sa priateľova žena. „Hádam si len nemyslíte, že som vám ju zobrala“ povedala tehotná „veď ja som tehotná“. Tento argument je odzbrojujúci. Tehotná predsa nemôže ukradnúť peňaženku. Akosi to k sebe nejde. Priateľova žena podľahla materskej solidarite. Vysadila tehotnú tam, kde to tehotná chcela. Ale potom jej čosi nedalo a cestou z mesta domov zastavila sa na policajnej stanici. Keď vyrozprávala službukonajúcemu túto záhadnú príhodu, ten ju v okamihu vyriešil. „Jáj“ povedal, „to bol Jožo“. Vysvitlo, že Jožo sa preoblieka za tehotnú ženu a okráda dôverčivé vodičky. Absolútne mi nie je jasné, aké z tejto príhody plynie morálne poučenie. Jasné je len to, že Jožo nie je hocijaký zlodej. Nejde mu len o zisk, ale predovšetkým o štýl. Umelec.

Převzato z vebu Brejle básníka, novináře a spisovatele Jana Krůty

www.brejle.net

Foto: František Heřman