Pražský Lucerna Music Bar zažil reinkarnaci skupiny původně hrající s Dežo Ursinym, nyní hrající opět jeho skladby, ale s jeho synem. Výsledek zní velmi autenticky. Přispěl k tomu Kubův zpěv, nepopírající své geny, i výkony skupiny. Byl todalší počinek série Prague International Bluenight, která mapuje současnou světovou zajímavou hudbu.

Pro pořádající agenturu Liver Music poskytl Kubo Ursiny rozhovor v souvislosti s pražským vystoupením. Rozhovor vám nyní přinášíme:

Pro syna tak výrazné osobnosti, muzikanta a zpěváka s nezaměnitelným osobitým stylem jako byl tvůj otec Dežo Ursíny, asi nebylo lehké rozhodnutí sáhnout po jeho repertoáru.

Práve že bolo. A úplne spontánne. Sám sa čudujem.

Bylo to dlouho připravované nebo spontánní rozhodnutí?

Prešli asi tri mesiace od samotného nápadu po prvé hranie. Išlo to na moje prekvapenie pomerne rýchlo. Povedal by som, že to vznikalo v prajnej atmosfére.

V repertoáru máte spíš skladby z pozdějšího otcova období. Návštěvníci koncertu zase asi budou čekat jeho starší známé hity. Tobě je ale zřejmě bližší repertoár, který vznikal, když jsi už otce vnímal a ten vjem byl spojený s jeho zdravotními problémy. Uvažuju správně?

Ani nie. Zdravotné problémy by som sem neplietol. Nám sa všetkým veľmi páči album Príbeh, ktorý bol ocovým posledným albumom. Z neho hráme gro programu, ale hráme aj skladby z Modrého vrchu, ktorý vznikol v roku 1981 a z albumu Ten istý tanec, ktoré sa nikdy naživo nehrali. Okrem toho máme v repertoári 1000 izieb zo Zelenej a Začiatok z Do tla. Myslím, že ten záber je dosť široký. A myslím, že sme vybrali to najlepšie. Obišli sme obdobie Beatmenov, čiže Baby do not cry a Let's make a summer, ale  myslím, že do tohto programu by sa tie skladby aj tak nehodili a  sú po anglicky, čo by tiež moc nepasovalo, nakoľko nám ide aj o pripomenutie si tej kongeniálinej  dvojice Ivana Štrpku ako básnika a textára a Tatka, ktorý to vedel neuveriteľne pretaviť do hudby.

Nejen pro tebe musí být náročné zpívat otcovy věci, i muzikanti musí vnímat tlak, že budou porovnáváni se svými předchůdci. Jak jsi sestavoval Provisorium? Představ ho.

Klávesy hrá Valér Miko a hrá to dobre, presne ako Jaro a napriek tomu, že to nemá ľahké, zvláda to bravúrne. V mnohých skladbách hrá aj dve tri klavírové stopy naraz. V skladbe Lúka zas hrá klavírový part a huslový part súčasne. Keby to robil niekto iný, potreboval by na to o 5 ľudí viac. Mal som šťastie, že som ho stretol.

Gitaristi Peter Vavro a Juraj Turanský sa k sebe perfektne hodia aj ľudsky, Juro dokonca hrá na ocovom Gibsone. Nemusel som im vôbec nič hovoriť, sami presne vedia čo majú robiť.

Rytmiku tvoria Mezo (basa) a Jozef Krupa, ktorý hrá na bicie. S Jožom som pred tým nikdy nehral ani som ho nepočul, iba mi niekto povedal, že hrá na bicie, tak som za ním prišiel, vybalil som na neho o čo ide, Jožo povedal, že to pozná a že do toho ide. A bolo vybavené. No s Mezom sa poznáme už dlho, hrávali sme spolu jedno obdobie veľmi intenzívne, ale Mezo sa potom vyparil, rok som o ňom nič nevedel ani nepočul, ale tesne pred tým ako sme to spustili sa zrazu objavil a tým pádom bola kapela postavená. V podstate Provisorium v pravom slova zmysle.

No a samostatnou kapitolou je Marián Jaslovský. Hrá na dychy, konkrétne priečnu flautu, saxofón a soprán saxofón.  Napísal o ocovi knihu, rovnako aj o Jarovi Filipovi a Collegium musicum a s pôvodným Provisoriom sem tam hrával, ale myslím že s nami ho to baví ešte viac.

Ja v tejto kapele spievam a podľa reakcií publika mám pocit, že sme všetci správne naladení na tú atmosféru a to je podľa mňa to, čo z tej hudby cítiť a to čo je na nej dobré. Jednoducho povedané, baví nás to a máme radosť z toho, že hráme najlepšiu hudbu aká tu od 60 rokov bola a má stále čo povedať a ešte aj bude mať. Svojim spôsobom máme obrovské šťastie.

Foto: František Heřman